Menu
close
Bolo ráno 21. augusta 1968 a ľudia sa zobudili do neistoty. Po cestách sa tiahli kolóny tankov a vojenských áut, v uliciach mesta vládlo napätie, susedia sa pozerali s obavami, čo sa deje. Atmosféra bola napätá, mnohí nevedeli, čo očakávať.
Práve o tomto chaose sme sa porozprávali s pánom Jozefom Fodorom. Jeho spomienky nás preniesli do dní, keď mal iba šestnásť rokov a do mesta vstúpili vojská Varšavskej zmluvy.
Článok pokračuje pod reklamou.
„Ja som mal vtedy 16 rokov a aj som fotil, aj nefotil,“ spomína s jemným úsmevom, keď rozpráva o svojich začiatkoch s fotografiou. „Otec mal fotoaparát Agfu, ale v tom čase to nebolo také jednoduché, ťažko sa zháňali filmy, to bol 6×6 film, čiernobiely. Farebné filmy ešte u nás neboli.“
Ako zopakoval niekoľkokrát, na to ráno nezabudne nikdy. „Boli prázdniny a otec bol príslušník policajného zboru, alebo žandár, alebo ako sa to vtedy volalo. V noci ho zavolali na oddelenie a prišiel domov a zahlásil: RUSI PRIŠLI. My sme boli z toho zhrození, zapli sme rádio a počúvali, čo sa deje.“
Rodina Fodorových mala s Rusmi komplikovanú skúsenosť. “My sme boli taká rodina, že aj môj otec aj s mamkou boli odvlečení do Ruska. Nikdy sme nemali radi Rusov. Rodičia sa veľmi báli, čo z tohto bude, takže mi zakázali, aby som niekam išiel.”
Keďže v tom čase bývali vo Veľkom Blhu, dostať sa do mesta nebolo až také jednoduché. “Sused chodil do Rimavskej Soboty, rozvážal sodovku, tak som ho poprosil, či by som mohol ísť s ním.” Rodičia o jeho dobrodružstve nevedeli, určite by ho tam nepustili.
Na ceste k mestu bolo množstvo ruských vojakov: „Pri vysielačoch bolo celé územie obsadené ruskými vojakmi, celá cesta až do Rimavskej Soboty – kolóny a kolóny tankov a áut. Ale vtedy mi nenapadlo to odfotiť.“
Sused ho vysadil pri železničnej stanici, a cestou do mesta stretol kamaráta Jana Albertyho, spolu sa dostali aj k malému rebelstvu: „Sedeli sme na námestí Mihálya Tompu a sledovali vojakov. Jano hodil šotolinu do vojakov, sedelo tam zo desať ruských vojakov, vytiahli samopaly, pamätám si na takého mongola, ktorý natiahol samopal, nevystrelil na nás…“
Keď dorazil na námestie, situácia bola napätá, vtedy jeho mladícka odvaha a možno nerozvážnosť prevládla nad strachom: „Vytiahol som fotoaparát, ale ako som ho vytiahol, hneď po mne začali pozerať Rusi, tak som rýchlo utiekol pomedzi ľudí. Neskôr na inom mieste sme počúvali tranzistor a zrazu, prišli ruskí vojaci a zobrali mi tranzistor. Fotoaparát nie, lebo som ho mal skrytý.“
Na námestí bolo všade plno ľudí a jeho spomienky sú živé: „Pri hoteli Tatra bola pošta – všade tanky, všetko obsadené, ale ja som nemal pocit, že by mi mohli niečo urobiť. Mladí ľudia sú neskúsení, mohli nás aj zastreliť, ale vtedy som sa nebál.“
O demokracii a informovanosti hovorí otvorene: „Absolútne sme nevedeli, prečo prišli, ani samotní Rusi to nevedeli. Dostali povel, že idú na cvičenie, nalágrovali ich a to boli chudáci – hladní, smädní, špinaví. Pýtali sa, kde máme zbrane, kde je tá kontrarevolúcia?“
Fotografovanie sa stalo jeho celoživotnou vášňou: „Ako som začal fotiť? Neviem, ťažko povedať, fotím, nikto ma neučil. Teraz už zbieram fotoaparáty, mám ich doma okolo stovky, ale fotím už len digitálne. Keby som bol vtedy vedel, tak by som fotil viac.“
Na otázku, čo by chcel, aby si mladí ľudia odniesli, odpovedá bez okolkov: „Mladých ľudí bohužiaľ nič nezaujíma, ani nevedia, že takéto niečo bolo. Nemajú záujem, nevedia pochopiť, aké sme tu mali utrpenia, lebo to boli utrpenia. Ale keď vidím, čo sa deje teraz – ruskí vojaci na Ukrajine – pripomína mi to, čo sme zažili. Chvalabohu, u nás sa nestrieľalo a nebombardovalo.“
A hoci jeho spomienky hovoria o napätí a neistote, pán Fodor je človek s pozitívnym pohľadom na život: úsmev v očiach aj na perách prezrádzajú, že aj spomienky na neľahké časy dokážu byť sprevádzané ľahkosťou a zmyslom pre humor. „Bolo to nezvyklé, nikdy sme také niečo nezažili. Ale chvalabohu, už sú tí Rusi preč,“ uzatvára s úsmevom.
Zdroj a autor foto: Jozef Fodor
ĎALŠIE SPRÁVY Z REGIÓNU
