Menu
close
FIĽAKOVO – Do Fiľakova priniesli svetový nádych. Už viac ako tri roky v meste funguje projekt Curry Chilli, ktorý v priestoroch Nostalgie na Hlavnej ulici prevádzkujú Viola Poon a Ivana Vilhanová.
Ich cesty sa spojili na britských ostrovoch, kde Ivana žila dlhých 18 rokov a Viola pracovala ako bankárka. Srdce energickej Austrálčanky však patrilo gastronómii. V Sydney spolu s mamou viedla vlastnú reštauráciu, no osud ju napokon zavial do Ivaninho rodného mesta pod Fiľakovským hradom, kde rozbehli vlastný projekt.
Curry Chilli si od začiatku vybudoval základňu spokojných klientov vo Fiľakove a okolí, ktorú chcú postupne rozširovať. Ľudia si zvykli na kvalitu, ktorá od prvého dňa neklesla, i jedinečné chute, ktoré inde v regióne nenájdu.
Redaktor portálu Novohradske.sk sa porozprával so sympatickou dvojicou, ktorá čitateľom umožnila nakuknúť do ich kuchyne. V rozhovore sa okrem iného dozviete viac o Violinom živote a ceste do Fiľakova, jej vnútornom prerode, fungovaní Curry Chilli či o tom, aká ťažká je príprava ázijských jedál v slovenských podmienkach.
Článok pokračuje pod reklamou.
Kedy vzniklo spojenie Sydney, respektíve ázijskej kuchyne a Fiľakova?
VIOLA: Stalo sa to zhruba pred piatimi rokmi, keď som sem spolu s Ivanou prišla na šesťtýždňové prázdniny. Práve tu som sa od mojej mamy dozvedela, že sme po deviatich rokoch prišli o reštauráciu v Sydney, pretože prenajímateľ budovu predal developerovi, ktorý s ňou mal iné plány. Rozrušilo ma to, no po návrate do Londýna, kde som v tom čase žila, som v sebe pocítila zmenu.
Akú?
VIOLA: Fiľakovo ma zmenilo. Vzduch, prostredie, ľudia, príroda. To všetko sa vo mne podpísalo, už som viac nedokázala ostať v Londýne. Ivanina rodina, ktorá vlastní reštauráciu Nostalgia, plánovala rozšíriť ponuku aj na večere. Tam sa nám otvorila nová cesta a rozhodli sme sa spolu skúsiť ázijskú kuchyňu.
Fiľakovo je malé mesto. Prečo nie Lučenec alebo Banská Bystrica?
VIOLA: Ivana chcela pomôcť rodine a ja som si chcela oddýchnuť od hektického mestského spôsobu života. Nebolo to o peniazoch. Samozrejme, vo väčších mestách je aj viac možností, no nám išlo o zlepšenie kvality života, aby sme sa už nemuseli naháňať ako v Londýne alebo Sydney. Menej je niekedy viac.
Curry Chilli je otvorené len pár hodín počas piatkových večerov a fungujete len na donášku, respektíve take away. Stačí to?
IVANA: Áno. Pôvodne sme boli otvorení v piatky a soboty, ale počas pandémie sa veci zmenili. Nemali sme dostatok práce na to, aby sme zostali otvorení aj v soboty, tak sme to zredukovali len na piatok.
A pandémia nás tiež zatlačila do take away, keďže reštaurácie nemohli fungovať v normálnom režime. Zistili sme, že nám to viac vyhovuje. Zákazníkom vždy pripomíname, aby si objednali skôr, pretože nám to pomáha s prípravou a aj s tým, aby sme plytvali čo najmenej. Pri takomto malom projekte je to dôležité.
A či to stačí? Finančne sa, samozrejme, len z toho fungovať nedá. Nehovoriac o tom, že ceny surovín, aj tých dovážaných ázijských, idú každý mesiac hore. Pre Violu je to skôr vytvorení tohto konceptu a jeho zlepšovaní. Možno z neho vznikne niečo, čo uvidíme v Londýne alebo iných európskych veľkomestách.
Vráťme sa ešte pár rokov dozadu. Vymeniť Londýn za Fiľakovo musel byť pre vás veľký skok.
VIOLA: To bol a obrovský. (smiech) Zažila som kultúrny šok. V Austrálii a Veľkej Británii veci fungujú inak ako v strednej Európe. Všetko som si naplno uvedomila v roku 2020, keď sme vycestovali na prázdniny do Austrálie. Tam som zistila, ako milujem Fiľakovo a Slovensko. Tu som sa naučila stíšiť sa, žiť pokojnejšie a bez stresu, spojiť sa s prírodou a klásť väčší dôraz na duchovno. Keď som viedla reštauráciu v Sydney, nemala som čas pre seba, povinnosti ma zamestnávali sedem dní v týždni. Doslova som sa uväznila vo vlastnom podniku.
Takže doma v Austrálii ste boli viac manažérkou než šéfkuchárkou?
VIOLA: Áno, hoci ma to vždy ťahalo do kuchyne. Ako tínedžerka som pomáhala v čínsko-malajzijskej reštaurácii môjho otca. Vtedy bol gastro biznis záležitosťou mužov. Veľké sporáky a panvice boli spojené so silnými mužskými rukami. Preto ma otec od tohto biznisu odhováral a aj preto som sa dala na štúdium ekonómie.
Odišla som do Londýna, kde som pracovala ako bankárka pre Lehman Brothers až do momentu, keď počas krízy v roku 2008 skrachovali. Situácia sa v Británii nevyvíjala dobrým smerom, tak som sa vrátila domov do Austrálie, kde sme s mamou otvorili reštauráciu. Tam som ale namiesto varenia prebrala manažérsku úlohu.
To sa zmenilo vo Fiľakove, ktoré sa na prvý pohľad môže zdať ako veľmi malý trh pre ázijskú kuchyňu. Aké boli reakcie?
IVANA: S myšlienkou rozšírenia ponuky Nostalgie sme sa v rodine rozprávali už dlhšie, takže na ázijskej kuchyni sme sa doma všetci zhodli. Zákazníci boli od začiatku otvorení a chceli nové chute aspoň vyskúšať.
Niektorým to sadlo, iným nie. Kým jedni radšej zostanú pri tradičnej slovenskej kuchyni, iní sa stále tešia na piatok a na naše intenzívne ázijské chute. Trh tu nikdy nebude veľký, keďže Fiľakovo je malinké mesto, ale aspoň ponúkame ľuďom niečo iné. Niečo, na čo nie sú zvyknutí a čo ich trochu vytrhne z každodenného nastavenia.
Varíte len zo slovenských surovín?
VIOLA: Nie, mnoho prísad si nechávame dovážať zo zahraničia. Na Slovensku a dokonca aj v centrálnej Európe je veľmi ťažké až nemožné zohnať niektoré suroviny, bez ktorých by naše jedlá nechutili tak, ako chutiť majú. Pestujeme si však vlastné čili, cesnakovú vňať, thajskú bazalku alebo koriander a snažíme sa kupovať slovenské farmárske produkty.
Rozdiel medzi mäsom zo zvieraťa chovaného na farme a v priemyselnom veľkochove je znateľný. To isté platí aj o zelenine a ovocí, ktoré po vypestovaní v domácej záhrade doslova chutia životom. Snažili sme sa vypestovať si vlastné ázijské bylinky, no zatiaľ sa nám to, zrejme pre klímu, nepodarilo. Napriek tomu sa nevzdávam a stále snívam, že raz budem v reštaurácii variť len z vlastnej produkcie.
Pripravujete vaše vlastné recepty alebo varíte podľa tradičných postupov?
VIOLA: Sú to tradičné ázijské jedlá, ktoré pripravujem podľa svojich chutí. Na Slovensku som pre nedostupnosť konkrétnych prísad musela niektoré recepty zdokonaľovať mesiace, aby dosiahli požadovanú chuť a správnu farbu.
Ozdobou našej verzie ázijskej kuchyne je kung pao s hranolkami. Ako sa pozeráte na slovenské prevedenie ázijských jedál?
VIOLA: Je to hrozné. Skúsila som ázijské jedlá vo viacerých slovenských reštauráciách, ale chutili vždy rovnako.
Aj priamo v ázijských reštauráciách a bistrách napríklad v Novohrade?
VIOLA: Tam jedlo nebolo až také zlé, ale chýbala mu autenticita, osobitosť. Nedávno som na takom mieste jedla a necítila som sa dobre. Rozbolela ma hlava, klesla mi energia i nálada. Na cestách po Ázii som sa od kuchárov naučila, že pri varení musíte skrz chute do jedla vložiť emócie a konkrétny výraz. Varenie nesmie byť prácou, ale vášňou.
Cítite emócie v slovenských jedlách?
VIOLA: Áno, napríklad vo vianočných. Pochádzam z budhistickej rodiny, takže pravé Vianoce som zažila až na Slovensku. Ešte predtým, kým sme žili v Londýne, za nami priletela Ivanina mama, aby nám navarila tradičné vianočné jedlo. Už vtedy som z taniera cítila ten pocit zdieľanej radosti.
Na Slovensku ste už pár rokov. Ako často sa vás domáci pýtajú na názor na bryndzové halušky?
VIOLA: (smiech) Ťažko povedať. Spomínam si však, že mi na prvýkrát chutili, no nie je to jedlo pre mňa. Mám miernu laktózovú intoleranciu a pre môj žalúdok sú až príliš ťažké.
Článok pokračuje pod reklamou.
Spomenuli ste, že v predošlom zamestnaní ste cítili stres, neslobodu a nemali ste na seba čas. Našli ste vo Fiľakove šťastie?
VIOLA: Áno, našla. Moje austrálske aj hongkonské korene boli ovplyvnené Britániou a teda aj kapitalizmom, konzumom a naháňaním sa za peniazmi, čo vytvára veľký tlak a depresie. Všetko som si uvedomila až na Slovensku, respektíve vo Fiľakove, kde je život iný ako napríklad v Bratislave.
Zamilovala som si umenie, prírodu i turistiku, ktorú som kedysi neznášala. Tunajší ľudia sú otvorení, zdieľajú s vami čas i svoje vlastné sily. To som si všimla už v Sydney, kde v našej reštaurácii pracovala jedna Slovenska. Bola priateľská a v porovnaní s Austrálčanmi aj veľmi svedomitá, pracovitá a ochotná.
Moje pocity sa neskôr potvrdili, keď som v Londýne spoznala Ivanu. Slovensko a Fiľakovo ma zmenili. Tu som sa naučila byť šťastná za všetko, čo mám a čo je okolo mňa.
ĎALŠIE SPRÁVY Z REGIÓNU
