Menu
close
KOKAVA NAD RIMAVICOU – V prvom dieli tohto článku sme sa zamerali na súčasnosť forgáchovského kaštieľa v Kokave nad Rimavicou a naše dojmy z neho. V tejto druhej časti si priblížime jeho dejinné osudy, spomienky pamätníkov a niektoré okamihy jeho histórie. Tá sa, bohužiaľ, môže čoskoro uzavrieť, ak nepríde záchrana.
Prvé informácie nachádzame priamo na stránke obce kokava.sk. Píše sa tam, že v dedine si dal kaštieľ postaviť v roku 1805 gróf Anton Forgáč, ktorý bol majiteľom najväčších pozemkov v okolí. „Podľa výskumov na fasáde sa predpokladá, že časť kaštieľa bola postavená už skôr, ako sídlo zemepanského úradníka. Na mieste staršieho objektu bol vybudovaný kaštieľ v klasicistickom slohu. Na začiatku druhej polovice 19. st. boli dostavané bočné krídla. Ku kaštieľu patril aj pekný park,“ uvádza sa na stránke.
Ako sa dodáva, koncom 19. storočia predal další forgáchovský gróf, Július, svoje majetky v Kokave aj s kaštieľom advokátovi z Viedne Albertovi Dubovi. Podľa stránky pamiatkynaslovensku šlo o ponemčeného Čecha, ktorému ale podnikanie v Kokave príliš nešlo, skrachoval, a v roku 1906 tak kaštieľ putoval do ďalších rúk, keď ho odkúpil statkár Karol Knöpfler.
„V roku 1906 postavil pílu na okraji obce. Jeho jediná dcéra Alžbeta sa vydala za Vojtecha Noveka, spolumajiteľa sklární v Zlatne. Rodina Noveková žila v kaštieli do roku 1950,“ dodáva sa na webe. Ešte podrobnejšie nahliadnutie do dejín kaštieľa nájdeme v rozsiahlej monografii Kokava nad Rimavicou z roku 2018.
„Vydajom Knöpflerovej dcéry Alžbety (1895 – 1974) za podnikateľa Vojtecha (Bélu) Noveka sa poslednými majiteľmi kaštieľa stala rodina Novekovcov. Osud kaštieľa po druhej svetovej vojne bol veľmi dramatický. Alžbete bol najprv na základe zákona o konfiškácii majetku Nemcov, Maďarov, zradcov, kolaborantov a nepriateľov slovenského národa skonfiškovaný pozemkový majetok a píla. Vzápätí jej bol majetok s rozlohou 50 hektárov vrátený. No len do roku 1948, keď bol celý vrátane kaštieľa v mene novej pozemkovej reformy skonfiškovaný,“ píše sa v časti monografie Dejiny, ktorú zostavil historik a kokavský rodák Leon Sokolovský.
Článok pokračuje pod reklamou.
Vráťme sa však ešte do búrlivého obdobia konca druhej svetovej vojny , keď kaštieľ zažil aj rabovanie. V publikácii Naša Kokava, ktorá je knižnou verziou internetových blogov, na to spomína kokavský rodák Richard Kafka. „V Novekovom kaštieli ruskí vojaci z vežičky vyhadzovali knihy. Keď som tam prišiel, bola ich už veľká hromada. Možno tam bol aj archív, ale čo som ja o tom vtedy vedel. Údajne v tom čase Červená armáda zlikvidovala v Kokave archív forgáchovskej rodiny,“ zaspomínal si Kafka.
Ako pokračoval, z kopy uchmatol tri knihy a bežal s nimi domov, ale na príkaz otca ich potom vrátil nazad na kopu, ktorá medzičasom ešte narástla. „Dodnes ma mrzí, že som ho poslúchol. Neviem, aké knihy som mal v rukách, ani čo sa stalo s tou hromadou. Nikde som sa o tej udalosti nedočítal,“ skonštatoval autor.
Pristavme sa teraz v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Je to obdobie, keď sa začína tá smutnejšia časť dejín kaštieľa a zároveň stále žije dosť pamätníkov, ktorí si naň spomínajú. Jedným z nich je Milan Pinzík, ktorý sa v Kokave narodil v roku 1944. Keďže v obci bolo viacero rodín s priezviskom Pinzík, miestni ich rozlišovali prímeniami, pričom Milanovu rodinu nazývali Blaniakovci.
Ako si senior, žujúci v Domove dôchodcov a domove sociálnych služieb v R. Sobote zaspomínal pre portál Mojandroid.sk, v Kokave prežil prvé roky svojho detstva, pričom si z neho najviac pamätá na kamarátstvo so synom majiteľky kaštieľa, ktorú on nazýval „teta grófka“. Spolu sa hrávali všade na okolí i v kaštieli, kde bývala. Toto šťastné obdobie však netrvalo dlho. Pinzíkovci sa v päťdesiatych rokoch z Kokavy odsťahovali a grófku so synom z ich sídla vysťahovali komunisti.
Tí kaštieľ znárodnili a využili prozaicky ako mnohé iné historické budovy v tom čase. Stal sa sídlom internátu viacerých škôl. Ako sa znova dočítame na stránke obce kokava.sk, v rokoch 1956 až 1957 to bola Poľnohospodárska učňovská škola, v rokoch 1957 až 1979 zase Lesnícka majstrovská škola. Od roku 1979 do roku 1990 kaštieľ slúžil ako internát účelového zariadenia pre praktický výcvik robotníkov LVH SR.
Článok pokračuje pod reklamou.
Nežná revolúcia však zmenu k lepšiemu pre kaštieľ nepriniesla, práve naopak. Hoci kaštieľ v rámci reštitúcií vrátili rodine Novekovej, opravy sa nedočkal a nasledujúce tri desaťročia stále viac chátral. Ako pre portál mynovohrad.sk uviedol jeden zo štyroch vlastníkov objektu Belo Novek, na opravu kaštieľa, ktorý mu štát podľa jeho slov vrátil v znehodnotenom stave, nemá peniaze. Na Facebooku, napríklad na stránke Čiernych dier, však nájdeme aj názory, že kaštieľ bol pri odovzdaní majiteľom obývateľnou a zabezpečenou stavbou a ruinou sa stal až v ich rukách.
Na lepšie časy kaštieľa si spomína aj starosta Kokavy nad Rimavicou Ján Chromek. „Som Kokavčan, 50 rokov žijem v Kokave. Niekedy ma prebúdzali ráno pávy, ktoré boli v parku pri kaštieli. Pamätám si všetko dobré, čo tam bolo. Bohužiaľ, kaštieľ je v súkromných rukách a nevieme s ním nič robiť,“ skonštatoval pre Echoviny.sk.
Aj v poslednom desaťročí to s touto historickou stavbou ide stále dolu vodou a vyskytol sa v nej dokonca požiar. Ako informoval portál Teraz.sk prostredníctvom tlačovej správy agentúry TASR, na Štedrý deň roku 2013 horeli v kaštieli podkrovné priestory a na mieste zasahovalo 15 hasičov z Poltára, Lučenca, Hnúšte a R. Soboty.
Objekt teda postupne chátra a nevyzerá to tak, že by mala prísť záchrana. V tomto prípade je to o to smutnejšie, že nejde o stavbu s nejakou komplikovanou vlastníckou štruktúrou a samotná obec o jej záchranu prejavila záujem. Bohužiaľ, zatvrdilosť majiteľa môže reálne spôsobiť, že slávu kokavského kaštieľa nám o pár rokov budú pripomínať už len staré pohľadnice a fotografie.
