Menu
close
LUČENEC – Ako chlapec sa zaľúbil do futbalu. Sníval, že sa najpopulárnejším športom na svete bude živiť ako hráč. Napriek snahe mu však osud priniesol niečo iné.
Hoci sa Pavel „Pajči“ Matúška na ihrisku nepresadil, futbalové karty sa mu darí miešať spoza čiary. Za sebou má debutový polrok v kresle trénera A mužstva Haliče, v ktorom so svojimi zverencami dosiahol pekné výsledky.
Hovorí o sebe ako o šťastnom človeku, pretože sa venuje tomu, čo ho napĺňa. Futbal má síce len ako hobby, no živí ho jeho druhá vášeň – tetovanie.
O oboch jeho láskach sme sa s 27-ročným Lučenčanom porozprávali.
Článok pokračuje pod reklamou.
Angažuješ sa vo svete futbalu aj tetovaní. Do čoho si sa zaľúbil skôr?
Prvá láska bola futbal. Ten mám teraz už len ako koníček, ale mojím snom bolo živiť sa futbalom ako profesionál, čo, bohužiaľ, nevyšlo. Tetovanie prišlo nečakane neskôr. Nikdy by som nepovedal, že by ma to mohlo baviť a nie ešte živiť. Prišlo mi to príliš ťažké, no nakoniec je to moja práca, ktorá ma napĺňa.
Ako si sa dostal k futbalu?
Kamaráti ma v 13 rokoch nahovorili, nech idem hrať za Tomášovce, ktoré sú doteraz mojím materským klubom. Predtým som sa venoval atletike aj kickboxu, kde som na majstrovstvách Slovenska skončil druhý. Mama mi to však zatrhla, keď ma po súťaži uvidela celého modrého. (smiech)
Začal si v Tomášovciach, ale kopal si aj za iné kluby.
V Tomášovciach som strávil približne dva roky, potom som išiel do Lučenca skúsiť niečo lepšie. Tam to však bolo ťažké, lebo som nikdy nemal futbalový talent a bol som viac drevo ako hráč. V treťoligovom doraste Lučenca som zo začiatku nehral vôbec, lebo som na to nemal. Veľmi ma to však chytilo a chcel som dokázať, že mám na viac.
Nerozumel som všetkému, lebo som nechodil do prípravky, no to ma motivovalo pracovať na sebe ešte intenzívnejšie. Môj najväčší prelom vo futbale spravil Csabi Csányi, ktorému dodnes ďakujem, že som sa naučil hrať futbal. Dal mi veľa ako hráčovi aj ako trénerovi. Keby nebolo jeho, tak možno by som teraz nebol koučom.
Ako sa mu to podarilo?
Vedel, že nemám takú kvalitu, ale páčilo sa mu, že som makal a podporoval som mužstvo, aj keď sa nám nedarilo. Snažil som sa spoluhráčov stále motivovať a pomôcť im na ihrisku aj mimo neho. Postupne som si našiel miesto v základnej zostave a v druhej lige som odohral dosť veľa zápasov.
Odmenou mi boli aj dorastenecké štarty v mužskej lige. Napríklad v Poprade, kde som mohol dať gól, alebo v Prešove, kde hrať v základe na hlavnom ihrisku bolo ako sen. Za to Csabimu a aj ostatným trénerom pekne ďakujem. Boli to najkrajšie chvíle, aké som vo futbale zažil.
Kde si pôsobil v mužskom futbale?
Z dorastu som prešiel do A mužstva Lučenca, kde to už však nebolo také, aké som si predstavoval. Nedostával som šance a potom som sa zranil. Všetko bolo už len a len ťažšie, tak som pochodil iné mužstvá.
Vrátil som sa do Tomášoviec, skúsil som Halič, chvíľku som hral za béčko Kalinova. V jednom zápase som sa tak zranil, že som futbal nehral vyše dva a pol roka, čo moju hráčsku kariéru navždy stoplo.
Skúšal som sa ešte vrátiť do Lučenca, ale cítil som, že už na to nemám. Pribral som a vracalo sa mi zranenie členka, ktoré ma trápi doteraz. Zahral som si pár treťoligových zápasov a naposledy som pôsobil v Olovároch.
Tam si sa rozhodol vydať na trénerskú dráhu?
Áno. Nevedel som sa dostať do formy a zase som si zranil členok. Hráčsku kariéru som zabalil a skúsil trénerstvo. Vtedy ma veľmi začal baviť futsal, takže si možno raz zahrám aj ten.
Aké sú tvoje trénerské skúsenosti?
V 19 rokoch som si spravil licenciu. Len tak, aby som ju mal. Ozvali sa mi z Tomášoviec, či by som zobral dorast, čo bola veľká výzva a prekvapenie. Strávil som tam dva roky s výbornými chlapcami, pričom jednu sezónu sme skončili druhí a ďalšiu sme boli štvrtí. Rád spomínam na tie časy aj s chlapcami, keď ich stretnem.
Potom som odišiel do Lučenca s hráčskymi ambíciami, no pre spomenuté problémy mi ponúkli post asistenta trénera a vedúceho mužstva. Tam som sa naučil, ako zostaviť a viesť tréning, alebo ako komunikovať v šatni a na ihrisku.
Halič je tvojím prvým angažmánom na poste trénera mužov. Prečo si sa vydal touto cestou?
Najprv bol plán zložiť v Lučenci B tím, ale to by bolo priveľké bremeno. Potom prišla ponuka z Haliče, ktorej podmienky sa mi celkom páčili. Chceli napredovať, lebo sa im v minulosti veľmi nedarilo, takže som mal pred sebou výzvu - poskladať mužstvo, ktoré nebude fackovacím panákom a vyrovná sa súperom, ktorí mu kedysi nasúkali aj deväť gólov. Po prvej polke sezóny môžem povedať, že sa nám to podarilo.
Napriek zdravotným komplikáciám si hrajúcim trénerom. Cítiš sa lepšie pri čiare ako tréner alebo v poli ako hráč?
Možno už dlho nebudem hráčom, no keď bude treba pomôcť na ihrisku, rád pomôžem. Lepšie sa cítim ako tréner, lebo vidím celú hru a môžem chalanov usmerňovať.
Ako si sa dostal k tetovaniu?
Vždy sa mi to páčilo. V 19 rokoch som si dal spraviť prvé u Adriana Fedeša, ktorý je podľa mňa najlepší v odbore realistiky. Odporučil mi ho kamarát a spoluhráč Frederik Görner, ktorý už, bohužiaľ, nie je medzi nami, no som mu za to stále vďačný.
S Adrianom sme sa spriatelili, spravil som si u neho kurz a neskôr aj nové štúdio. Budúci rok to budú štyri roky, odkedy tetujem. Začiatky boli ťažké, keďže ani v tomto som nemal talent od Boha, ale makal som každý jeden deň po robote až do noci. Dnes sa venujem už len tetovaniu.
Kde ťa ľudia môžu nájsť?
Na Ulici J. M. Hurbana 9 v Lučenci, v budove bývalej Ekostavby, ale chystám niečo nové.
Čo najradšej tetuješ?
Nemám nič konkrétne. Zatiaľ spoznávam nové smery, zlepšujem sa a až časom sa ustálim. Uvidíme, čo prinesie čas.
Koľko máš ty sám tetovaní?
Veľa. Mám potetované celé ruky od ramena až po prsty, krk, hruď, chrbát a skoro celú jednu nohu. Maličké tetovanie mám aj na tvári. Časom chcem byť potetovaný celý okrem tváre.
Chcú od teba hráči tetovania zadarmo?
Niektorí spoluhráči sa na mňa s touto žiadosťou obrátili, ale vysvetlil som im, že takto to nefunguje. (smiech) Rád však poskytnem nejakú zľavu. Tetovanie zadarmo má odo mňa iba Kevin Oláh, ktorého som tým motivoval, aby dal dva góly a zabezpečil víťazstvo Lučenca.
Robíš často futbalové tetovania?
Áno, tetoval som veľa lôpt. Sám mám jednu na nohe. Keď miluješ futbal, tak to musí byť.
Sú vôbec futbalové tetovania teraz in?
Ide o vkus. Každý by si mal vybrať podľa seba, pretože trendy sa každú chvíľu menia. Aj v móde sa teraz nosí to, čo pred desiatkami rokov.
Článok pokračuje pod reklamou.
Aké sú tvoje ambície?
Chcel by som si súťažne zahrať futsal, na čom momentálne pracujem. V trénerstve by ma potešil postup s Haličou, čo ale bude na dlhšie, a v budúcnosti by som rád viedol Lučenec. V tetovaní sa chcem zdokonaľovať, urobiť si nové štúdio a mať kolegu, s ktorým by sme si pomáhali. Tiež ma láka cestovať na svetové súťaže, spoznávať ľudí, kultúru a iné mentality.
Uvidíme, čo osud prinesie. Som vďačný, že môžem robiť to, čo ma baví. Preto každému radím, nech si ide za svojím a nech robí to, čo ho napĺňa.
ĎALŠIE SPRÁVY Z REGIÓNU
